Už ako mladý mal záujem o vzdelanie. Prvé vedomosti získava vo svojom rodičovskom dome, ale akonáhle dovŕši 9. rok svojho života, odchádza študovať na nižšie gymnázium na Gemer, neskôr prechádza na Kežmarské lýceum, pretože sa chce naučiť po nemecky, a preto, aby bol pod dozorom svojho brata Jána. Pobudne tu iba dva roky a už v roku 1825 odchádza do maďarského mesta Rožňavy, kde pokračuje v štúdiu
a práve tu sa u neho prejavuje láska k literatúre a k rodnému jazyku.
O dva roky prechádza na Bratislavské lýceum, kde je pod vplyvom významných akademikov, filozofov a historikov. Tu, 25.októbra 1828, zakladá „Knihovnu“, kde je najskôr knihovníkom a neskôr predsedom a o rok na to, spoločne s niektorými priateľmi zakladá spoločnosť „Literárna jednota “pri Ústave řeči a literatury československé.

    V roku 1829 prichádza Ľudovít Štúr a Samo Chalupka sa stáva jeho dobrým priateľom a neskôr radcom. V tomto období zakladá vlastné Repertorium dispositionum a tým sa uňho začína cesta básnika.

    O rok na to v Poľsku vypuklo povstanie a Samo horliaci za slobodu poľského národa tam odchádza ako dobrovoľník. Po roku sa dostáva do bojov v Haliči, kde sa zraní.

    Koncom júna 1832 sa Samo lúči s Bratislavou a odchádza ako vychovávateľ do rodiny Maximiliána Kubínyiho do Demänovej. No nezostáva tam dlho a už v roku 1833 odchádza do Viedne, kde chce študovať na nemeckých vysokých školách. Po zakázaní týchto štúdií ostáva vo Viedni a tam nastúpi na ev. teologickú fakultu. Tu sa stýka s poľskými emigrantmi a zakladá spolok Vzájomnosť .Spriatelí sa s Alexandrom B. Vrcovským a spolu s ním pôsobí na činnosť slovenského krúžku v Bratislave.Stretá sa taktiež s Jánom Kollárom, ktorý mu symbolicky odovzdáva pero ako svojmu nástupcovi.Od roku 1834 pôsobí ako farár v Chyžnom a neskôr v Jelšavskej Teplici. O rok na to začína chorľavieť, no aj napriek tomu sa 18. januára 1836 žení v Dolnom Kubíne s Eufrozénou Thuranskou.

    V Hornej Lehote mu 5. júla 1840 umiera otec a on preberá po ňom faru a popritom pracuje ako člen redakcie na Spěvníku evanjelickom.      

   
-2-

   O niečo neskôr ho navštívi Božena Němcová, ktorá prichádza opätovne na Slovensko. Samo Chalupka ju do istej miery ovplyvní, pretože neskôr začína Božena Němcová používať našu ľudovú slovesnosť vo svojich dielach. Božena Němcová mu taktiež poslala Babičku, pretože chcela poznať jeho názor na toto dielo.

    A práve teraz začína vydávať svoje básne a piesne.

    Ku koncu svojho života Samo Chalupka úplne stráca svoj zrak a tesne po smrti svojej ženy, 10. mája 1883, zomiera vo svojej rodnej dedine, Hornej Lehote. Je tam aj pochovaný v rodinnej mohyle.

    Na mohyle je nápis, ktorý si sám navrhol pred svojou smrťou a tento epitaf presne vystihuje jeho život:

                     „Pravde žil som, krivdu bil som,

                    verne národ svoj ľúbil som!“ /-1

   Napísal pomerne veľa diel, ale málo z nich vyšlo. Preto mnohé jeho diela zostali len v rukopisoch. Napríklad množstvo českých veršov či už s ľúbostnou, idylickou tematikou a taktiež verše, ktoré sa dotýkali obrany národa.

    Na začiatku svojej tvorby imitoval známych svetových spisovateľov, ako bol Homér, Vergílius, Ovídius či Horácius. Tieto imitácie písal v časomiere.

   V roku 1829 Samo Chalupka vydal svoje prvé veršované dielo pod názvom Čechové před Naumburkem. Neskôr napísal básne, ktoré sa dotýkali slovenskej prírody, Slovenska a jeho krajov. Ide najmä o básne: Večer pod Tatrou, Při návratu do vlasti, Smutek, Toužba po vlasti, Má vlast. Tieto diela boli uverejnené v almanachu Plody. Sú písané v klasicistickom štýle, ale nie čistom.

    Neskôr napísal básne, v ktorých písal o novom pochopení slovenskej ľudovej poézie s využitím jej poetiky a jazyka. Tieto básne boli uverejnené v roku 1834 vo Fejerpatyho novom i starom vlasteneckom kalendári: Koníku môj vraný, Nařek slovenský a Píseň vojenská. Pravopis týchto diel je síce český, ale slovník je slovenský.

    Chalupkovým programom bolo písať literatúru regulujúcu život ľudu. Aj preto preložil a adaptoval na slovenské pomery dielo švajčiarskeho spisovateľa Heinricha Z. Brandweinpesta pod názvom Pálenka otrava.

   Najznámejšie lyrické básne, v ktorých umelecky dopracoval obraznosť ľudovej piesne, sú Sen a Zrada. Angažoval sa v politickom programe národného oslobodenia, čo vyjadril v básniach Vojenská, Juhoslovanom, Bolo i bude, kde vyslovil vieru vo veľkú slovanskú budúcnosť. Tieto diela boli odtlačené v almanachu Plody zboru učencú řeči československé z roku 1836.

   Samo Chalupka je tvorcom historickej epiky. Vytvorenie tohto žánru je dokázané aj na diele z jeho začiatkov: Naumburg, kde píše o Husitskom hnutí.

    Diela Jaro a Při návratu do vlasti sú posledné diela Sama Chalupku,
ktoré napísal v časomiere. Jeho nasledujúce diela boli síce písané po česky, ale objavovali sa v nich prvky príznačné pre strednú slovenčinu.
-4- V roku 1846 uverejnil prvú báseň napísanú po slovensky: Syn vojny = Kozák.V tejto básni zobrazil mladého bojovníka, ktorý neváha položiť život za slobodu svojej krajiny.

    O dva mesiace neskôr, revolučnú prednášku na zbojnícku pieseň pod názvom Jánošíkovská náumka = Likavský väzeň.
Táto báseň vyšla v Spevoch v roku 1868.Tu sa prejavuje básnikov záujem o jánošíkovskú tematiku.

    V básni zachytáva uväzneného Jánošíka, uvažujúceho o svojom osude, ktorý ani v ťažkej situácii nestráca nádej a verí, že sa mu podarí dostať na slobodu.

    Napísal báseň Kráľohoľská, v ktorej spracoval jánošíkovský motív spojený s ťažkým položením slovenského národa. V tejto básni povzbudzuje svojich súčasníkov, aby povstali proti krivde. Niečo podobné zachytil aj v básni Junák, v ktorej zobrazuje Jánošíka ako ľudového hrdinu, ktorý so svojimi chlapcami bojuje proti pánskej presile. Táto báseň má revolučný podtón.

    Hrdinu z rodu Jánošíkovho zobrazuje v básni s historickou tematikou s názvom Branko. Báseň sa týka tureckej témy. Branko je bojovník za práva ľudu, ktorý udatne bojuje proti krivde a presile. No nakoniec je premožený zradou.
  Hrdinský zápas ľudových bojovníkov a ich odpor k násiliu zachytil
v básniach, ktoré čerpali z obdobia tureckých nájazdov na Slovensko. Sú to básne Boj pri Jelšave a Turčín Poničan. Dielo Turčín Poničan je dráma jednej slovenskej ženy, ktorá je odvlečená do otroctva poturčencom, ktorý pochádza zo Slovenska a vysvitne, že je to syn práve tej ženy, ktorú uniesol. Keď spozná, že je to jeho matka, poprosí ju, aby s ním zostala v Turecku. No ona sa chce radšej vrátiť do rodnej vlasti. Tu si môžeme všimnúť výrazný patriotizmus.

    Vrcholným dielom Chalupkovej hrdinskej epiky je báseň MOR HO!. Napísal ju v čase aktivizácie národného života. Bola vydaná v časopise Sokol v roku 1864.

    V básni povzbudzuje svojich rovesníkov do boja za slobodu a odsudzuje tu nemorálnosť utláčateľov.Verí v silu ľudu,ktorý je schopný postaviť sa proti utláčateľovi.

  
-5-
Celkovo jeho dielo môžeme rozdeliť na štyri hlavné skupiny :

           1.Jánošíkovská tematika : Likavský väzeň

                                                 Kráľohoľská

                                                 Junák

   2. Ľúbostná tematika      : Križiak

                                                 Zrada

                                              Sen

                                               Zabitý

   3. Turecká tematika       : Turčin Poničan

                                              Boj pri Jelšave

                                              Branko

   4. Junácke spevy             : Kozák

                                              Veštba

                                              Vojenská

                                                     Vojín na úmore 

     Sarmati boli kmeňom, ktorý bol v minulosti považovaný za Slovanov, ale dnes sa vie, že mali iránsky pôvod.

    Samo Chalupka vložil do svojej básne tento motív, aby na ňom mohol dokázať udatnosť Slovanov.

    Pod hradom pri rieke Dunaj sa utáboril rímsky cisár. Slovania prichádzajú, aby pozdravili cisára a ponúkli mu Božie dary: Chlieb a Soľ. Pozdravujú ho smelo takýmito slovami:

            „Kroz nás ty, slávny cáre, svoj pozdrav prináša,

             zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,

             to je zem naša, daná Slovanom od Boha.“ / -3

    Slovania mu dávajú najavo, že sú pohostinní ak cudzinec prichádza v dobrej veci:

             „Kto je, ten je; či je on z blízka či zďaleka:

             Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.“ / -4

    Ďalej mu dávajú najavo, že sú slobodným, silným a hlavne jednotným národom a že sa bez boja nepodvolia nikomu. Zdôrazňujú to slovami:

             „Sväté naše heslo je : Sloboda a sláva!“ /-5

    No cára nezaujímajú slová Slovanského ľudu a ostro reaguje:

             „Skloníte šije i vy. Tie krásne roviny,

               túto zem vašich dedov dostane ľud iný.“ /-6

    No Slovania sa cára neboja a s hnevom a mečom v ruke spoločne skríknu:

             „MOR HO!“, /-7

    a vrhnú sa na cára.

    Cár sa veľmi zľakne a skočí medzi svoje stráže. Vtom sa rozpúta krvavá bitka, v ktorej bojuje malá slovanská družina s celými rímskymi légiami. No Slovania sa neboja a bojujú z celého srdca za národ a slobodu vlasti.
-8-

   Po neľútostných bojoch všetci Slovania padnú, no padnú aj rímske légie, ktorých bolo omnoho viac. Aj keď sa v básni píše, že neprežil ani jeden Slovan,čo znamená definitívnu porážku, môžeme povedať, že Slovania morálne vyhrali, pretože položili svoj život za slobodu vlasti a tak preukázali svoju silu, na rozdiel od Rimanov, ktorý síce zvýťazili, no za cenu veľkých strát. Takúto výhru nazývame Pyrrhovo výťazstvo, podľa epirského kráľa Pyrrha.

   V posledných veršoch básne sú zachytené pocity cára, ktoré má po svojom neslávnom víťazstve. Pri prechádzaní sa po bojisku, rozmýšľa nad udatnosťou Slovanov a vôbec nie je šťastný z toho, že vyhral, lebo vidí množstvo mŕtvych tiel, ktoré patria jeho vojakom. Pri jeho uvažovaní mu znie v ušiach výkrik junákov:

                 „ A ty mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu,

                   kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu,

                   a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:

                   Mor ty len, a voľ nebyť ako byť otrokom.“ /-8

   Autor ich opisuje slovami:

                     „Pobelavé kaderie šije im otáča,

                     modré ich oči bystro vokolo so páča.

                     Rastom sú jak jedle, pevní ani skala,

                      Zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.“ /-9

   Týchto pár veršov dosť jasne vystihuje vonkajšie vlastnosti Slovanov ako národa.Napríklad ,,modré oči“ ako aj celý štvrtý verš vyjadrujú jednotnosť Slovanov a to aj podľa vonkajšieho vzhľadu. To tiež dokazuje verš ,,Rastom sú jak jedle, pevní ani skala,“ v ktorom je opísaná aj ich súdržnosť a sila. Chalupka chcel zvýrazniť Slovanov ako jeden celok, ktorý drží spolu. Dokázal to tým, že im dal rovnaké vlastnosti.  

   Čo sa týka vnútorných vlastností, v diele ich autor nepomenúva priamo no dajú sa z jeho slov vycítiť. Spomína tu napríklad pracovitosť, ktorá je typická pre Slovanov: 

                    „…máme pri vernej práci vždy svoj kus chleba …“ /-10

   No v tomto verši je opísaná ešte jedna vlastnosť. Je to slovanská skromnosť. Autor ju zdôrazňuje chlebom, ktorý bol a aj bude základným pokrmom Slovanov. Chlieb tu spomína aj preto, aby poukázal na to, že Slovania si udržujú svoje tradície a zachovávajú svoju kultúru. Napríklad tým, že prichádzajúcemu cudzincovi ponúkajú chlieb a soľ, ako to ponúkli aj cárovi :

                   „Kto je, ten je; či je on z blízka či z ďaleka:

                       Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.“ /-4

   Vo verši je spomenutá aj ich pohostinnosť, ktorá spočíva v tom, že sú vždy pripravení prijať hosťa s úctou a ponúknuť mu čo potrebuje.

   Básnik v diele opisuje aj iné vlastnosti Slovanov ako je mierumilovnosť, ktorá je jasne zachytená vo verši :

                   „…zvyk náš je nie napádať cudzie vlasti zbojom…“/-11                 

    Na toto nadväzuje ďalšia vlastnosť a to sebestačnosť, ktorou nám autor ukazuje, že Slovania si nikdy nebudú zotročovať iné národy a budú žiť len na svojom území :

                   ,,Slovan na svojom seje, i žne len na svojom;

                      cudzie nežiada.“ /-12

  
-10-

   V básni si môžeme všimnúť ako autor jasne dáva najavo že Slovania nikdy nevyvolávajú spory a vojny. No na druhej strane sa proti útoku nepriateľa vedia brániť a majú svoju hrdosť, ktorá je opísaná ako ďalší typický znak Slovana vo verši :

                   ,, …oni čelom nebijú, do nôh nepadajú :

                    taká otroč neznáma slovenskému kraju…“ /-13

   Medzi ich ďalšie vlastnosti patrí aj sebavedomie, ktoré dávajú cárovi najavo slovami :

                   „A tí, krutým žezlom čo nad nami vládli,

                         Kdeže sú ? – My stojíme; ale oni padli.“ /-14

   V týchto slovách je opísaná aj vnútorná sila Slovanov, ktorou sa dokázali postaviť proti utláčateľovi a nakoniec zvíťaziť. Týmto ukazujú, že sú silný národ a že sa neboja nepriateľa.
Ich nebojácnosť autor zdôraznil aj vo verši :

                   ,, …tá zem hrobom každému vrahovi stane sa.“/-15

   Smelosť Slovanov je opísaná aj v iných častiach básne. Napríklad:

                   ,, …a junák ti cárovi pozrel okom v oko..“/-16
kde ukazuje veľkú odvahu a vyvoláva pocit nenávisti voči cárovi. Slovanský odpor voči nepriateľovi a túžbu po voľnosti zdôrazňuje ich bojovnosť za slobodu, ktorá je opísaná vo viacerých veršoch:

                        ,, …a mečom za ním Slovan cestu si preráža…“/-17

                   ,, …a meč v jeho pravici strašne sa zvíja…“/-18
Tu si môžeme všimnúť, ako autor dáva do popredia meč, ktorý je symbolom sily a v slovanských rukách je to nástroj na vydobytie slobody.

   Tieto vlastnosti dokazujú to, že Slovania sú mierumilovný národ, ktorý nadovšetko miluje slobodu a je schopný za ňu tvrdo bojovať a to aj za cenu obetovania svojho života, čo je najvyššia forma obety.
V texte je to zachytené týmito slovami:

                 ,, …oj veď padnúť za národ – oj, veď to nebolí! /-19 Negatívny postoj Slovanov k neprávosti, ktorá vznikla utvorením spoločenských vrstiev, vidíme vo verši :

                 „Pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.“/-20

   Druhou postavou v tomto diele je cár, ktorý priam prekypuje negatívnymi vlastnosťami. Je veľmi pyšný, namýšľa si, že je najsilnejší.

                 „Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu.“ /-21

   Je nahnevaný, že Slovania chcú mier, lebo on si ich chce podmaniť a to aj bojom.. Výhráža sa Slovanom takýmito slovami :

                ,, A kto sa proti mojim rozkazom postaví,

                      Beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.“/-22

  
-11-

   Ale toto všetko sú len silné slová, lebo keď prepukne boj, zbabelo sa ukryje medzi svojich vojakov.

   Myslí si o sebe, že je mocný, no tým, že to vyhlasuje, iba skrýva to, čo v skutočnosti je, a to bojazlivý a úbohý panovník, ktorý nevie nič iné, iba sa pozerať na to, ako jeho vojaci jeden po druhom padajú. Nevie ani len zodvihnúť meč a už vôbec sa nedokáže pustiť do boja za svoju vec :                           

             ,, Ale ten nie! – zbroje sa bojí podlá duša:

                 a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša.“/-23

                     „Túto zem vašich dedov dostane ľud iný…“ /-24

    Tento konflikt vyvrcholí – bojom na život a na smrť, lebo Slovania nechcú povoliť a bránia si svoje územie a svoj národ pred nepriateľmi.

      Napriek rímskej presile, súboj končí ubránením územia Slovanov.

   Mor ho ! je hrdinská epická skladba, pretože v diele vystupujú slovanskí hrdinovia bojujúci za slobodu a spravodlivosť. Báseň má pomerne krátky dej, ktorý sa týka iba jedného boja. Tento dej je však ešte zrýchlený a to v prvých štyroch strofách básne. Tu autor vložil celú cestu Rimanov, ktorí sa dostávajú až na naše územie :

                    ,, …preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,

               sadli tam za pomedzím slovenského rodu.“/-25 Ako vidieť z týchto veršov, autor namiesto zdĺhavých opisov využíva lyrické skratky. Na druhej strane sa tu objavujú lyrické opisy slovanského kraja, ktoré autor vsúva do deja:

              „Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,

               je zem naša, daná Slovanom od Boha.

              Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,

                   Tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.“ /-26

   Nachádzajú sa tu aj prvky, nazývané autorský subjektivizmus, ktoré vnímame ako vlastný pohľad autora :         

              Pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.“ /-20

             „A ty mor ho – hoj, mor ho! detvo môjho rodu…“ /-8

   V diele sa nachádza množstvo umeleckých prostriedkov a prvkov, ktoré sú príznačné pre romantizmus:

       Kontrasty: na jednej strane autor zobrazuje cára plného           

                          negatívnych vlastností no na druhej strane

                         môžeme hovoriť o Slovanoch, ktorý priam

                         prekypujú dobrotou a patriotizmom

       Metafora: to kolíska dávna synov slávy

                         zem hrobom každému vrahovi stane sa

                       rozovrela tá krv slovanská divoko

                         meno posiaľ v piesni ľudu žije

       Metonymia: žiť z našich mozoľov

      Paronomázia: duní Dunaj

                              Zasurmili surmity

       Hyperbola: vlasť našu vrah napadol divý,

                           zem dupotom a nebo rykom sa otriasa

       Prirovnanie: rastom sú ako jedle, pevní ani skala

      Symbol: Tatra, Skala, Dunaj

      Archaizmus: jarmo, podolie, surmita, hriema

      
-14-

       Básnická otázka: …kdeže sú?, A čo?, Azda tých padlých Slovanov

                                      sa bojí?, Kde naši?

       Epizeuxa: Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu

       Anafora: A spurné rody…      A sláva zašlých vekov junáka oviala,
                     A junač vašu…        a duša jeho svätým ohňom splápolala

       Personifikácia: srdcia im zahrali

       Refrén:                    Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,

                   kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:

                   a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom :

                   mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

       Iracionalizmus: …to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá

                                Lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,

                                to že mi padni, ako víťazom pristojí.

   Každý verš v tejto básni má presný počet slabík – toto nazývame sylabická prozódia.Takýto jav je príznačný pre romantizmus, v ktorom autori čerpali z podnetov ľudovej slovesnosti. Konkrétne, Chalupkovo dielo – Mor ho !, má v jednom verši presne 13 slabík. Toto dielo je napísané vo forme združeného rýmu (aabb),ktorý je príznačný pre sylabickú prozódiu. Ustáleným počtom slabík vo verši dokázal autor urobiť dielo ľahšie čitateľné a prispôsobil ho aj nižším spoločenským vrstvám. Prostý ľud ho z obľubou čítal aj preto, lebo naň zapôsobili výrazy, ktoré pôsobia neochvejne : bralo, skala.

    No musím sa priznať, že keď som ho čítal po prvý krát nič mi nepovedalo, no keď som si prechádzal očami cez verše znovu a znovu zisťoval som dôležitosť a krásu tohto diela. Po niekoľkých razoch čítania, som začínal aj artikulovať a veľmi ma to bavilo. Zistil som , že v tomto diele sa dá pomerne ľahko vniknúť do deja a nechať sa uniesť myšlienkami autora do života starých Slovanov a ich súčasníkov.

    Myslím si, že Samo Chalupka dokázal aj na tomto diele, že je ozajstný majster. Keď som sa hlbšie ponoril do deja a začal čítať uvedomele, zistil som , že opisuje aj problémy týkajúce sa súčasnosti.
Či už je to problém bohatých a chudobných, problém panovačnosti, alebo veľmi aktuálny problém nespravodlivosti.

    Podľa môjho názoru, toto dielo bolo, je a bude pomocníkom v ťažkých situáciách slovenského národa navždy. Tu ukázal básnik jasnú cestu pre slovenský národ. Je to cesta, ktorá nemá chýb a pomôže nám v ich boji za slobodu.